Aby sme mohli vedecky korektne odpovedať na túto otázku, krátko si pripomeňme jedinečnosť jaskyne a za základe súčasného vedeckého skúmania sa pokúsime odpovedať.
Chladné mohutné ústie priepasti v masíve kopca Duča pri Stratenej bolo obyvateľom známe od nepamäti. Oficiálnymi objaviteľmi jaskyne sú Eugen Ruffínyi, András Mega a Gustáv Lang z Dobšinej, ktorí sa do „ľadovej priepasti“ za asistencie ďalších pomocníkov, zväčša baníkov, ako prví odvážili 15. júna 1870. Dych vyrážajúca krása ľadu priviedla prvých turistov do sprístupnených priestorov už rok po objavení. Od roku 1882 ich osvetľovali plynové Bunsenove horáky a v roku 1887 sa jaskyňa zaradila medzi niekoľko elektricky osvetlených jaskýň na svete ako prvá v Európe.
Po detailnejšom geodetickom zameraní sa počiatočné odhady množstva ľadu v jaskyni ukázali prekvapivo presné: objemom 115–120 tisíc metrov kubických, ktorý bol v roku 1995 spresnený modernejšími metódami na 110 tisíc m3, patrí jaskyňa medzi najväčšie na svete. Právom je od roku 2000 súčasťou svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Geneticky je jaskyňa súčasťou tretieho najdlhšieho jaskynného systému na Slovensku – Stratenskej jaskyne, ktorý aktuálne dosahuje 23 809 metrov. Ľadová jaskyňa s dĺžkou 1483 m je ale samostatná, vznikla oddelením po prepadnutí priestorov medzi ňou a Stratenskou jaskyňou. Až vtedy nastali podmienky na vznik ľadu v rozsiahlom priestore. Kedy sa to udialo, nie je presne známe, odhady sú od 70 000 po 400 000 rokov. Je však známy údaj, aký je starý súčasný ľad v jaskyni, ktorý má maximálnu hrúbku okolo 25 metrov. Jaskyňa je charakteristická takmer statickým vzduchovým prúdením, čím sa ťažší, chladný vzduch stabilne udržiava v celom objeme priestoru.
Meraním izotopov vodíka a kyslíka v ľade a rádiouhlíkovým datovaním zamrznutých tiel netopierov a ich trusu, sa kolektívu pod vedením Rastislava Milovského z detašovaného pracoviska Ústavu vied o Zemi SAV v Banskej Bystrici podarilo v roku 2019 určiť, že najstarší ľad v jaskyni má okolo 2600 rokov. Jaskyňa je tak otvorenou knihou histórie vývoja prostredia a klímy.
Vplýva súčasná zmena klímy aj na ľad v Dobšinskej ľadovej jaskyni? Na túto otázku sa pokúša nájsť odpoveď rozsiahly multidisciplinárny výskum slovenských vedcov. Prvé georadarové merania hrúbky a charakteristiky ľadu sú z roku 1995. V porovnaní s výsledkami pravidelných meraní od sezóny 2011/2012 nastal v niektorých častiach jaskyne úbytok ľadu 1-2 metre, ale v iných ho pribudlo. Ľad sa dynamicky vyvíja, reaguje na sezónne zmeny, pohybuje, topí, narastá, sublimuje. Od objavu jaskyne v roku 1870 boli tieto zmeny čiastočne dokumentované, ale nie systematicky. V čase objavu bola zaľadnená aj vstupná časť jaskyne, kde sa dnes ľad nenachádza. Bolo to podmienené úpravou vstupného priestoru, aj stavom vegetácie. Naopak, súvislá vrstva ľadu s hrúbkou niekoľkých metrov sa nachádza v súčasnosti v spodných častiach jaskyne, ktoré v čase objavu zaľadnené neboli. Na zmeny ľadového prostredia nepochybne vplýva aj človek – prítomnosťou návštevníkov, technickou prevádzkou. Negatívne vplyvy sa darí zmierňovať prísnym sezónnym návštevným poriadkom, ale aj technickými zmenami osvetlenia, prvkov sprístupnenej trasy.
Iniciátorom pravidelného monitoringu sú špecialisti z Ústavu geodézie, kartografie a geografických informačných systémov FBERG TU Košice (Ľubomír Kseňak, Katarína Pukanská, Karol Bartoš, Juraj Gašinec). Okrem špecialistov z TUKE (Katarína Pukanská, Blažej Pandula) sa terénnej kampane začiatkom februára 2024 zúčastnil Juraj Papčo z Katedry globálnej geodézie a geoinformatiky Stavebnej fakulty STU v Bratislave, Roman Pašteka a študent, jaskyniar Ivan Šulek z Katedry inžinierskej geológie, hydrogeológie a aplikovanej geofyziky PRIF UK v Bratislave. Geofyzikov z Ústavu vied o Zemi SAV, v.v.i., Oddelenia gravimetrie a geodynamiky a Oddelenia geomagnetizmu zastupoval gravimetrik Pavol Zahorec, doktoranti v študijnom programe Aplikovaná geofyzika – Ema Nogová, Lenka Ondrášová, Jozef Bódi, a tiež už skončená doktorandka Dominika Godová, pôsobiaca na Geofyzikálnom ústave AV ČR v Prahe.
V jaskyni sa aplikuje súbor geodetických a geofyzikálnych meraní: digitálna fotogrametria na meranie stenového ľadu, tachymetria na určenie zmien v podlahovom ľade, terestrické laserové skenovanie, ktoré vytvára veľmi presný priestorový model jaskyne, georadarové elektromagnetické meranie rezov ľadom vrátane zmien v jeho štruktúre, obdobné seizmické meranie vybudenými mechanickými otrasmi, gravimetrické merania na veľmi presné určenie gravitačného (tiažového) poľa Zeme.
Účelom meraní je zistenie hrúbky a objemu ľadového masívu v rôznych častiach jaskyne, zaznamenávanie zmien hrúbky ľadu na rovnakých stanovištiach – dynamika ľadu, jeho topenie, alebo pribúdanie v rôznych častiach jaskyne. V sezóne 2019 /2020 napríklad v Malej sieni (bližšie k východu z jaskyne) ubudlo 127 m3 ľadu, ale vo Veľkej sieni ho pribudlo 84 m3.
Aj keď monitoring ľadu nie je ešte časovo dlhý, dá sa konštatovať, že kondícia ľadu v jaskyni je zatiaľ stabilná. Potvrdzujú to aj dlhoroční sprievodcovia a pracovníci, že k dramatickým zmenám nedošlo. Dobšinská ľadová jaskyňa má výhodu v lokalizácii v severnej časti Slovenského raja, ktorý aj z dlhodobého klimatického hľadiska patrí k najchladnejším lokalitám na Slovensku do nadmorskej výšky 1000 metrov. Napríklad v zime 2023/2024, ktorá je celkovo veľmi mierna, najchladnejší deň v januári na celom Slovensku zaznamenala stanica Veľká Poľana na neďalekej planine Glac, s hodnotou -26,4°C. Napriek tomu, vďaka kratším zimám, miernejším zimám so znižujúcim sa počtom veľmi chladných dní, skracovaním sérií chladných dní, chudobnejšou snehovou pokrývkou, bohatšími letnými zrážkami a aj vplyvom turizmu, môže dôjsť v dlhodobom horizonte s istým oneskorením k zmenám v dosiaľ stabilnom podzemí. Preto je detailný dlhodobý monitoring ľadu potrebný.
Text: Ján Madarás, Jozef Bódi, Ústav vied o Zemi SAV, v. v. i.
Foto: Katarína Pukanská, Ema Nogová
